Marie Mariani
Stratený tieň
Stojím v tieni nemých tvárí, neviem im prísť na mená
Som hyperaktivny cloviecik, ktory si z casu na cas vylozi nohy na stol a rozmysla o zmysle zivota chrusta. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, vztahy, rodina, spolocnost, NEW BREATH, kultura, MojeTulaveTopanky, VARENÍ, PEČENÍ
Prednedávnom som dostala zopár básničiek, ktoré so súhlasom autora ( tajného ctiteľa s menom ) som si dovolila dať na blog.
Dala som sa inšpirovať kamarátkou a kúpila som si silikónovú formu na pečenie - na muffiny. Kedže som si vedela predstaviť rôzne príležitosti, pri ktorých si môžem ešte viac osladiť danú chvíľu, dala som sa na prvé odskúšanie. A k tomu som kamarátovi sľúbila niečo napiecť, no chcela som najprv odskúšať nový recept na sebe.
Posledný mesiac som cestovala viac ako za posledných pár rokov. Pol na pol, po Slovensku aj po cudzine. Takže začíname...Bardejov:
a nasávam atmosféru. Mám ešte zopár chvíl pre seba a tak si ich vychutnávam. I keď je len zopár minút po búrke, ulice sú plné vysmiatych ľudí. Niektorí sa len tak prechádzajú, iní sa pristavujú a fotia si živého Čumila.
Výrok môjho matikára zo strednej školy na margo mojej spolužiačky mi utkvel v pamäti. Teraz si ho uvedomujem čoraz viac. Posledné obdobie ma presvedčilo, že slovami sa dá oveľa viac ublížiť ako činmi.
Sme ženy a mužov potrebujeme tak ako oni nás. Nie je na tom nič zlé, len si to všetko zbytočne komplikujeme.
V piatok som po dlhšej odmlke navštívila divadlo. Nová scéna hrala Troch mušketieroch (3M). Asi som príliž kritická voči muzikálom, tento ma nijako obzvlášť neočaril.
Dostala som prednedávnom ponuku od známej ako si zarobiť peniaze veľmi jednoduchým spôsobom, proste len platiť všetky účty cez bankovú kartu, ktorú mi dá spoločnosť XY a peniažky sa mi, síce nie hneď, budú sypať do kabelky. Do poriadne veľkej kabelky.
I keď stále počúvame veľa, možno až príliš veľa slov, ich výpovedná hodnota je malá ak vôbec nejaká. A pritom stačí len tak málo slov. Tých pravých slov.
Ja som mala piatok 13. včera. Že prečo? No bolo až príliš stresu.....
Každý rok si moja babička na našom sídliskovo-panelákovom balkóne sadila kvietky pre radosť. Život je taký, aký je a raz skončí, tak ako jej. No kvietky tu máme aj tento krát. A babička sa určite teší s akou láskou sa o ne starám.
Prvé stretnutie sa zbehlo tak nečakane, že sa ako rande ani špecifikovať asi nemôže. A to druhé ma priveľmi šokovalo... Ako to teda bolo?
Len nedávno som si uvedomila, ako veľmi médiá ovplyvňujú ľudí a ich názory.
Čo viem o dobrej karme z blogu a čo z prednášky o jóge.
Alebo keď žena chce urobiť aj mužovi radosť - môže to vyzerať aj takto:
Narástli mi krídla, no nie také ozajstné a ani anielikovské (skôr by boli čertovské, keby ich čerti mali :) ), ale krídla života.
V zrkadle obzeram svoj dnesny vytvor. Mejkap, saty, vsetko je ok, len ja sa necitim vo svojej kozi. Akoby som zradzala samu seba.